Keď som prvý krát chodila na hodiny na konzervatóriu, vôbec som nevedela, čo od neho čakať. A nie len od neho. Už ako dieťa som pocítila na ZUŠ isté pozitívne skúsenosti, ktoré ma tiahli do učenia tohto nástroja stále hlbšie a hlbšie. Nevedela som opísať ten pocit po tom, ako som odohrala niečo na koncerte. Poviete si: “Ale veď to boli len tri, či štyri minúty hrania, na tom nie je nič zložité, čo by človek nezvládol…”. Áno, je to síce len pár minút, ale za tým všetkým stojí nekonečná príprava na hodinách s pedagógom, ale aj osobná príprava doma, ktorá je z môjho pohľadu možno dôležitejšia ako tých 20 minút na ZUŠ. Samozrejme, že výber pedagóga je v dnešnej dobe dôležitý. No väčšinu času, pokiaľ dieťaťa baví nástroj ktoré si vybralo, strávi ono s ním doma, učením sa etúd a technických cvičení, ktoré mu dajú do života viac, než očakávate.
Pády a zlyhania
Pri hraní na hudobný nástroj je potrebná trpezlivosť. Ak ju má človek prirodzene od narodenia, je to o niečo ľahšie. Pokiaľ ju nemá na 100 %, vie si ju vybudovať, hoci to pôjde ťažšie. K tomuto balíčku sa teda okrem trpezlivosti, pripočíta aj podpora od okolia, ktorá je nanajvýš dôležitá. A ak by chcel rodič ešte upgradovať na balíček PRO, môže si pribaliť do balíčku aj pochopenie/porozumenie. Lebo toto sú presne tie tri veci, ktoré dieťa potrebuje, aby malo pocit či už bezpečia, alebo aby vedelo, že:
“aha, hoci nemám ešte vedomosti o hraní na tento hudobný nástroj a neviem, či ma to bude baviť a napĺňať, mám pri sebe ľudí, ktorí ma v tom budú vedieť posunúť ďalej, keď prídu ťažšie dni.”
Časom sa samo naučí všetkému čo potreba, vybuduje si rutinu potrebnú na dosiahnutie cieľov. Ale na to aby pochopilo, že hra na hudobný nástroj nemusí byť podmienená stresom, potrebuje taktiež čas a osobný priestor. Ten sa stáva neodbytnou súčasťou pri vytvorení vzťahu medzi dieťaťom a nástrojom.
Často som sama doma hrala piesne a skladby ktoré mňa samu oslovili, hoci niekedy boli trochu ťažšie, vybudovala som si motiváciu, ktorá ma tiahla ďalej. Toto všetko sa odohralo ešte na prvom stupni. Začalo to tak, že som u jedného spolužiaka z inej triedy videla, že chodí na zobcovú flautu a zaujalo ma to. Myslím, že vystupoval s jednou pesničkou, neviem už či to bol deň matiek alebo podobne. Rozhodla som sa preto, že ju vyskúšam.
Začala som chodiť na prvé hodiny. Prešli prvé mesiace a ja som si začala budovať vzťah s týmto nástrojom. Zvládla som prvé etudy, jednoduchšie skladby. Začala som si budovať rutinu: škola – po škole dva/tri dni do týždňa ZUŠ – keď som mala energiu, som ešte doma cvičila alebo robila veci do školy (pokiaľ som si úlohy nenapísala na ZUŠ v rámci čakania na hodinu alebo na hudobnú teóriu). Je dôležité usmerniť zo začiatku dieťa aby si takúto rutinu neskôr osvojilo a vybudovalo vlastné návyky. To mu pomôže aj v ďalších častiach života.
V týchto začiatkoch som zistila, že nejde len o hranie prvých tónov. Nejde len o budovanie rôznych vzťahov, či už medzi pedagógom – žiakom. Ide o budovanie si vzťahu k hudbe ako takej, ktorý v dieťati ostane po celý zvyšok života.
Kronika mágie hudby 
Pridaj komentár