Aj malé udalosti dokážu ovplyvniť náš každodenný život. To, s akou náladou sa zobudíme, čo spravíme ako prvé. Pozrieš sa do zrkadla a čo uvidíš? Hneď tie veci ktoré sa s tebou ťahajú deň čo deň a len ti zahltia myseľ už len keď sa preberieš? Veľa vecí by sa podľa mňa na svete zmenilo, keby sme sa na problémy a skúšky v živote začali pozerať z iného uhla pohľadu. Nie niečo, čo nám má uškodiť. Predstav si to takto. Koľko krát v živote si už nejakú skúšku prekonal a dostal si sa do cieľa bez toho aby si si v hlave stále prehrával čo a ako sa stane? Život píše rôzne scenáre. Ale záleží, ako sa k nim postavíme.
Niekedy mi hlavu zahltia milióny vecí. Poslednú dobu premýšľam aj nad vecami, ktoré mi môžu byť úplne ukradnuté, najmä cudzie vzťahy, rozoberanie vecí stále dookola – pomaly sa vo veciach začínam strácať. Ale čo ak je toto ten potrebný cieľ, ku ktorému sa mám dostať?
Rozoberanie vecí do hĺbky mi možno pomôže na povrch, tak ako horolezcovi prekonanie nespočetných množstiev skál ktoré musí preliezť aby sa dostal na vrchol.
Rovnako aj v hudbe. Nie vždy sa nám musí páčiť nejaká časť hudobného diela alebo pesničky ktorú práve počúvame. Ale možno práve to je ten bod od ktorého sa chcel autor odkopnúť. Nie od tých pozitívnych vecí. Veľa skladateľov písalo skladby v ich temných obdobiach, kedy sa im možno nedarilo, mali problémy v rodinách, alebo jednoducho to nedokázali riešiť v sebe, tak to dali do notovej osnovy a my si tie emócie môžeme v dnešnej modernej dobe vypočuť.
Disonancia – tá nepeknosť, ktorú v hudbe počujeme, to nepohodlie ktoré nám môže veľa krát nahodiť husiu kožu, je ten dôvod, prečo sa nám skladby páčia. Lebo po nej príde harmónia a uvoľnenie toho všetkého.
Takisto je to aj v živote. Niekedy je človek tak napätý, že už nevie kam a ako. Vidí len negatíva, ktoré vníma ako niečo, čo mu chce znepríjemniť celý život, lenže zabúda na rána.
Na rána, kedy ako vždy vyjde slnko. Po tmavej noci, vzíde svetlo. Keď sa zlaté lúče svetla dotknú korún stromov, keď na hladine riek preblesnú jasnosťou a noblesou, ohlasujúc príchod nového dňa.
Všetko na svete existuje v dualite. Bez smrti by nebol nový život. Bez tmy by nebolo svetlo. Bez noci by nebol deň. Bez smútku a strastí by neexistovala radosť a pozitivita.
Je len na nás ako sa k istým veciam postavíme. Či ich necháme ležať za knihami pod prachom alebo sa pomaly začneme na všetko pozerať s istým odstupom a začneme postupne v sebe uzdravovať to, čo to uzdravenie potrebuje. Niekedy človek potrebuje nepohodlie aby sa dostavilo to, po čom túži – tú lahodnú chuť pokoja a mieru.
Len netreba prestať dúfať a veriť.
Pridaj komentár