Niektoré dni sa mi zdá, že neviem vydržať bez ticha. Možno to poznáš – podcast pri varení, pesničky alebo nejaký príjemný playlist pri učení. Hudba v mestských uličkách z podnikov, hudba v obchodoch pri nákupe či v kaviarni. Niekedy mám pocit, akoby svet nevedel, čo je to ticho. Náhlime sa každým dňom produktivitou, zahrňujeme svoje telo tým ľahko dostupným dopamínom – hudbou, či seriálom, ktorý si pustíme len tak, aby doma nebolo nudne, bez pocitu, že sme sami.
Pauza pred začatím koncertu, keď má na javisko vyjsť spevák alebo kapela – aj vtedy sa sedadlami ozýva nedočkavý šum tešiacich sa ľudí, čo im daný moment na ktorý sa tak úpenlivo tešili, prinesie. Možno nechceme byť sami, možno chceme mať len pocit, že sme obklopení energiou – tou pozitívnou – ktorú si bohužiaľ niekedy nevieme privolať sami. Alebo hľadáme len motiváciu, ktorá by mala s daným vyplnením ticha prísť.
Ale čo keď je to len placebo a nepríde? Čo ak len nepočúvame svoje telo, ktoré je od prírody zvyknuté na trocha pauzy a prirodzene vyhľadáva ticho, ktoré dokáže liečiť? V predchádzajúcich článkoch som načrtla niektoré zo situácii ktoré momentálne riešim v samej sebe. Jednou z nich je aj počúvanie samého seba. A kedy inokedy by sme sa mali pozrieť dovnútra než len v tichu?
Niekedy sa prirodzene stiahneme, tak ako sa aj hudba môže utlmiť v rámci skladby. Pauzy medzi časťami sonáty, ale nie je ešte koniec diela. Pauzy na začiatku, kedy dirigent potrebuje od spevákov alebo orchestra aby sa nachvíľu začali sústrediť len na jeho ruky, aby sa mohlo všetko rozbehnúť. Občas stačí len minúta. Minúta ticha, ktorá je veľmi dôležitá. Uzemniť sa – utíchnuť – a počkať, až keď budeme pripravení znovu začať robiť to, čo predtým, alebo začať úplne novú činnosť.
Čo ak svet potrebuje ticho viac než hluk miest a šum, ktorý sa snaží len odvrátiť našu pozornosť?
Niekedy stačí len pomlčka…
Pamätám si, že mi na prvých začiatkoch, kedy som sa zoznamovala s hudbou, robili problém pomlčky. Sú to určité pauzy medzi skupinami nôt, ktoré môžu dávať hráčovi možnosť sa nadýchnuť, alebo jednoducho naznačujú miesto, kde netreba vydať žiadny zvuk.
Pokiaľ by neexistovali a hudba by bola jednoliata, nerozumeli by sme jej. Takisto to je niekedy aj s našimi životmi. Bez pauzy, bez nadýchnutia sa začíname v sebe potápať, nevnímame svoje telo, ktoré začína kričať a svojim hlukom prekričí aj naše myšlienky. Výsledok – kolaps, zamrznutie, vyhorenie. Pauza, či ticho, je teda neoddeliteľnou súčasťou každého z nás. Hoci si myslíš niečo iné.
Pauza na obed. Pauza na kávu, či len tak 5 minút posedieť v tichu sám so sebou môže mať pozitívne účinky do budúcna. Chápem, možno máš pocit, že je toho veľa a niekedy bez pauzy jednoducho musíš ísť, lebo toho veľa nespravíš. Ale je to naopak. Dávaš si rezervu do budúcnosti. Rezervu zdravia, pocitu, že sa ti nerúca to, čo si postavil/a. Dávaš svojej mysli si nachvíľu oddýchnuť, hoci len na pár minút, či sekúnd.
Chápem, že sa možno bojíš ostať so svojimi myšlienkami. Aj ja sa bojím. Ale poslednú dobu sa učím nebáť sa. Môžu ťa pozdvihnúť vyššie. Dokážu ťa postaviť na nohy. Pokiaľ sa vzdáš autopilota a začneš im dôverovať. Keď začneš dôverovať tichu, aby ťa samo od seba začalo liečiť.
Zrodili sme sa z ticha a tmy. Hoci na začiatku zableslo svetlo. Svetlo života. Ale inak nič, prázdnota. Aby sme mohli rásť. Rast potrebuje ticho. A už potom je na nás, či ho prijmeme, aby sme sa začali uzdravovať.
Pridaj komentár